|
Dáša Fon Fláša … aneb koho si představit pod tímhle pseudonymem? Poměrně nedávno jsem souvislosti neznal, nic jsem neslyšel. Setkání jsou ale více než symbolická a prvně jsem Dášu Fon Flášu viděl před portlandskými The Estranged v Brně na Yachtu. Jak je to dlouho? Rok nebo dva zpátky? Rozhovor jsme dokončili po emailu a za pár dnů jedu opět do Brna … hádejte na jakou kapelu? (Nápověda je The Estranged). Když jsem stál poprvé před Dašou, viděl jsem chlápka plného energie, kterej mlátí do kytary, co mu síly stačí. Bavilo mně to, ale opravdová náklonost přišla až po letech. Během té doby odehrál množství koncertů, vydal dvě desky, které mně baví hudebně, a i tím, že je z nich cítit silná touha dělat věci po svém. Hudebně si představ chlápka s kytarou, nic uhlazenýho, co bude zdárně balancovat mezi vážnou a zábavnou tváří. Slovo dalo slovo a během posledních dní loňského roku odešlo emailem prvních pár otázek na jeho email. Rozhovor jsme udělali emailem a jsem moc rád, že jsme se do něj pustili. Vychází v původním znění slovensky, tak snad titulky nebudou potřeba. Pokud Vás rozhovor zaujme, mrkněte se po Dašovo deskách, zajděte na jeho koncert nebo se podívejte na jeho nový tour film.
Otázky: Samuel. Velice rychle odpovídal Daša Fon Fláša.
PS: vlastně jsem se ani nezeptal, proč zrovna Daša Fon Fláša? Třeba příště …
Ahoj Dášo, zdravím Tě z lesů. Jak se na začátek představíš? Opravdu jsi raději sám než (jako) „zlej spoločnosti“? Ahoj, zdravím zo Slovenska. Volajú ma Dáša, túto prezývku mám už viac ako dvadsať rokov, za tak dlhú dobu som si aj zvykol a nevadí mi ani akási rodová nezhoda, ale paleta ako ju ľudia vedia skomoliť je nekonečná (a zábavná). Už nejaký ten piatok sa pohybujem v punkových vodách. Začínal som v druhej polovici 90-tych rokov ako bubeník, neskôr som postupne prešiel cez basu, gitaru a spev. Bol som súčasťou kapiel Disident a Brigada (RIP) plus nejaké hosťovanie kade-tade. V súčasnosti hrám a spievam sám ako Dáša Fon Fľaša a tiež v kapele The Kľemones alebo v špecifickom nihilistickom združení Rúbanisko. Okrem toho prevádzkujem DIY label Burina Records (http://burinarecords.blogspot.sk/), sem-tam niečo napíšem (http://dasafonflasa.blogspot.sk/) či zorganizujem koncert a veľmi sporadicky púšťam vinyly na lacnú zábavu obyvateľstva. S tým súvisí aj zbieranie muziky, ale už nie tak husto ako kedysi. Venujem sa tiež neomalenej grafike svojich plagátov, linorytu či tričkám, limitom je jedine moja lenivosť a čas. Všetko sa to snažím robiť na princípoch urob-si-sám, lebo to mi príde ako tá najschodnejšia cesta. Nie som vyložene samotár, ale pokiaľ mám byť v zlej spoločnosti, tak som skutočne radšej sám. Iba v samote viem napríklad tvoriť. Ale úplne najlepšie je to rozumne striedať s dobrou spoločnosťou, pokiaľ to ide.
Jak jsi se dostal k punk/hardcore je často pokládaná otázka…, mně by spíš zajímalo, jak Tě napadlo začít sólovou dráhu písničkáře? Všetky piesne, ktoré som vymýšľal už v kapelách, som najprv doma hral na španielke, čiže svojím spôsobom som bol pesničkár už vtedy, haha, akurát bez publika. Piesní bolo príliš veľa a nie všetky sme hrali s kapelami, tak som si začal písať pre seba. Kedysi v dávnych dobách (1998 a viac) som si niektoré mimo-kapelové nápady aj nahrával a vznikli tak nejaké nikdy nikým nepočuté demá. Robil som si k tomu aj obaly, ale nikdy som to nikomu nepúšťal a nedával von. Boli to nápady, ktoré som sa hanbil dať do kapely, resp. na svetlo sveta. Tak to bolo až do roku 2005 kedy som prvý krát vyliezol pred ľudí, tak trošku náhodou, ale zas keby som nechcel, tak nejdem, čiže trošku exhibicionismu človek v sebe musí mať. Bolo to dosť strašné si myslím, ale tak je to vždy keď človek začína s niečím o čom nemá ani páru. Každopádne hranie v kapelách mi pomohlo, už som mal skúsenosti, na ktorých sa dalo stavať. Regulérne hrať som začal až od roku 2009, a súčasne kapela fungovala ďalej. Asi som necítil, že v kapele môžem vyjadriť všetko, čo chcem povedať. Predsa len názorovo sa štyria ľudia ťažko presne stretnú (a nikto to ani nepožaduje), ale výpoveď istým smerom som potreboval. Asi mi bola tá škatuľka melodického punku priúzka. Bola to aj výzva, postaviť sa pred ľudí sám, celkom iné ako v bezpečí kapely. Ako všetko aj toto má svoje klady aj zápory.
V Americe se „písničkářství v punku“ těší značné oblibě. Pokud vím, množství postarších punx se tím vrací ke kořenům nebo k muzice, co jim pouštěli jejich rodiče. Jak je to u Tebe? Na Slovensku? Najdeme u Tebe odkaz Juro Jánošíka? U mňa to celkom tak nie je. Mne rodičia nič moc nepúšťali, nikdy sme neboli "hudobná" rodina, čiže sa ani k ničomu nevraciam. Ja som sa k hudbe dostal až v rannej puberte a po krátkom období počúvania všetkého som hneď prešiel na punk cez Nirvanu, Sex Pistols, Rancid, Slobodnú Európu. Dokonca som country nikdy nemal rád. To prišlo až neskôr, ale je to tiež tým, že počúvam naozaj širokú škálu muziky, od grindcore až po raggae. Ja mám rád country keď šoférujem, pre mňa je to hudba "na cestu", doma si to pustím málokedy. Ja však rozhodne country nehrám, nemám na to a ani asi nechcem takú hudbu hrať, mne tí americkí pesničkári v punku moc nesedia, je to také moc sladké a na jedno kopyto, samozrejme až na výnimky ako Tim Barry, Ben Nicholson, či Chuck Ragan. Na Slovensku nás neni moc. Sú tu kamoši Buzzycat, Samčo a Zrcadlo Srdca, ktorí však pristupujú k veci z tej, môžme to nazvať freak-folkovej strany. A veľmi milý chalan Mišo Štich z Bratislavy, ten sa pohybuje v punk scéne už dlhšiu dobu, má za sebou viacero kapiel. V spojitosti s ním ma hneď napadla už neexistujúce folkpunková kapela Naivefighters, jednoznačne veľmi veľká inšpirácia. O odkaze Juraja Jánošíka som nikdy nepremýšľal, aj keď údajne žil práve v mojom kraji. Asi všetky punkové kapely so sociálnymi textami ho majú, nie? Bohatým brať a chudobným dávať. Ale najprv zabezpečiť svoju rodinu. Nie je tak to trochu mafiánske?
Narážíš jen na nadšené (otevřené) publikum? Neviem presne ako to vnímajú ľudia. Lebo tí, čo sa im to páči mi to povedia, ale tí, ktorým nie, tak asi iba odídu alebo mi to priamo nepovedia si myslím. Ty tiež asi iba keď sa ti kapela páči, tak možno ideš za nimi a povieš im to, v opačnom prípade nejdeš z nimi a nekritizuješ. Tak môže vznikať mylný dojem, že sa to každému páči, neviem ako to je naozaj. Ale vo všeobecnosti sú ohlasy pozitívne, niekedy sa stane že aj nadšené. Ale keď som začínal, chcel ma jeden pankáč inzultovať a vykrikoval po mne, že country patrí na Country Lodenicu (čo je taký známy country festival) a nie na punkový koncert, haha. To bolo ešte v roku 2008 na jednom z prvých koncertov, teraz si už aj najkonzervatívnejší pankáči na mňa asi zvykli. Predsa len sa tu skoro všetci poznáme a hral som už skoro všade. No a potom sú tu nejaké moje prešľapy, kedy nevôľa publika bola úplne oprávnená. To bol prípad jedného koncertu v Brezne, kde som viac vypil a namiesto hrania som skoro dve hodiny takmer iba kecal, to už bolo neúnosné a tiež ma chceli lynčovať, haha. Každopádne, všetkým sa nezavďačíš a ja ani nechcem. Chcem iba hrať, čo mi ide zo srdca, či už sa to niekomu páči alebo nie.
Na podiu stojíš sám s kytarou? Je to lepší než s kapelou? V niečom je to horšie a v niečom je to lepšie. Horšie je to preto, lebo to nemá tú silu ako kapela. Tá synergia viacerých ľudí a nástrojov na pódiu je strašne silná. Kapela je hlučnejšia a je to väčší tlak. A taktiež sa nemáš o koho oprieť, keď si tam sám. Musíš to všetko nahradiť iba s gitarou. Je to iný druh energie, celkom iný koncept. Lepšie je to v tom, že som omnoho slobodnejší. Môžem hovoriť, čo chcem, čo si naozaj myslím, lebo v kapele sa názory nemusia úplne stretávať. Počas piesní môžem hocikedy zastaviť aj uprostred piesne, keď ma niečo napadne, a aj to často robím, je to možno chaotickejšie, ale ja to mám tak rád. A v neposlednej rade je to omnoho osobnejšie a úprimnejšie a ľudia sa asi vedia skôr stotožniť. Punkové kapely sa dosť na seba podobajú, hrajú v tých istých vzorcoch a znejú podobne a hlavne na koncertoch často ani nerozumieť textom. Ja dávam veľmi veľký dôraz na slová, melódie sú taktiež podstatné, ale predsa len texty sú v popredí. V tomto je folkové hranie omnoho lepšie, že ten odkaz je jasný a zrozumiteľný. Nechcem aby forma prevládla nad obsahom, ako sa to často deje napríklad pri cruste. Nič proti crustu, mám kolovrátky velice rád, ale ja chcem, aby ľudia vedeli, o čom spievam. Ale nie vždy je folkový koncert úplne pokojný a statický, niekedy som zažil riadnu divočinu, to vždy závisí od spoločnej chémie interpreta a publika, a tiež od množstva piva, haha.
Některý „písničkáři“ se na koncerty dopravují různě, viděl jsem jak přijeli v malinkém autě, nebo vlakem … jak jezdíš Ty? Keď som začínal, chodil som na koncerty vlakom alebo autobusom, niekedy aj stopom, v rámci znižovania nákladov na cesťák (aj keď paradoxne, v niektorých špecifických prípadoch to vyjde spojmi drahšie ako autom). Neskôr, keď som začal jazdiť na dlhšie tour, chodieval som autom, maličkým modrým Krišpínom, to je jeho meno, poznajú ho všelikde, prešli sme spolu krížom krážom Československo, východné Nemecko, Poľsko aj Balkán. Tu sa musím poďakovať rodičom mojej frajerky, ktorý nám toto svoje staršie auto darovali, ani len netušili ako tým prispeli k toľkým punkovým tour. Po čase som bol za volantom viac ako kamionista a tak teraz pokiaľ môžem, idem na koncert veľmi rád spojmi, mám aspoň čas na knižku, pocvičím piesne na gitare, alebo sa len tak kochám, proste veci, ktoré sa počas šoférovania robiť nedajú. Ale auto stále asi vyhráva v počte najazdených koncertov a kilometrov. A v poslednej dobe, keď už idem autom, vždy dávam nejaký oznam a beriem ľudí, majú tak zadarmo dopravu na koncert a ja mám spoločnosť. Alebo beriem stopárov a v kolobehu autostopu vraciam, čo som nastopoval ja.
Pokud hraješ sám, místo pro koncert si říká o jisté experimenty. Na jakém nejzajímavějším místě jsi hrál? To je pravda, organizátori so mnou radi nakladajú ako s veľmi pohyblivou položkou, či už časovo alebo miestom. Ale ja im rád vychádzam v ústrety, pokiaľ to nie je príliš. Aj si z toho rád robím srandu, že nemám problém zahrať hocikedy a hocikde. Ťažko vybrať jedno, tých najzaujímavejších miest je totiž rozhodne viac. V Anglicku som zažil pravú house show, kde sa behalo v kuchyni po strope alebo koncert vonku pri ohni na Occupy Brighton. Super boli koncerty na bývalom squate Palác sofia v Žiline, kde som hral za pochodu a publikum behalo v daždi so mnou, to bola prdel. Perfektný bol koncert vo viedenskom squate Pizzeria Anarchia, kde sa hralo priamo pri peci, hocikto si mohol urobiť svoju DIY pizzu. V Krakowe som hral zase viac krát vo vege-reštikách, netradične čisté a slušné prostredia, uvádzam ako extrémny protipól ku squatom. Na festivaloch ma tiež hodia hocikde. V Pezinku v obrovskej starej hale drevárskych závodov s jaskynnou ozvenou. Guerilla koncert na Playfaste 2012 vo vojenskom stane Pana Septika (aspoň touto cestou sa chcem poďakovať organizátorom za ten voľný vstup, lebo som za celý čas festivalu nebol schopný ich vyhľadať). V Kuníne na Corefeste sme si zase s ľuďmi prehodili miesto, ja som šiel hrať dole pod pódium a oni všetci hore na javisko. Dodnes spomínam na čarovnú atmosféru super koncertu v Bratislave v starých skladoch slovenskej televízie pri Dunaji, sviečky, počmárané steny, bordel, nultý koncert zo série ilegánych koncertov v opustených budovách, ktorá bohužial nepokračovala. Ale svetové prvenstvo v netradičných miestach má u mňa Jihlava, oni tam vždycky vymyslia niečo iné, už som tam hral 5 krát a vždy na inom mieste (nízkoprah, garáž, ohníček za mestom, schody pred kinom). Máš pravdu v tom, že v prípade sólo hrania si miesto pýta experimenty. A tak som si vlastne teraz uvedomil, že paradoxne bolo veľmi netradičné (pre mňa teda určite), keď som tento rok na festivale Monte Paradiso v Pule po prvý krát hral pre možno aj viac ako tisíc ľudí, na pódiu, kam by sa vošli aj tri kluby, v akých som zvyknutý hrať. Takto by sa dalo pokračovať donekonečna, lebo stále ma napadne nejaké ďalšie super miesto a neopakovateľná atmosféra. Vďaka ale patrí najmä ľuďom, ktorých neomrzelo stále vymýšľať nové a nové netradičné miesta, myslím, že toto môže byť cesta pre istú stereotypizáciu punk akcií.
Kde jsi všude vůbec hrál a kolik koncertů máš za sebou? Hral som naozaj všelikade, nedá sa to takto v skratke napísať. Ak nerátam Československo, tak ešte v ďalších desiatich krajinách Európy, väčšinou susedné štáty, najviac v Poľsku, Nemecku a Anglicku (tam som istý čas žil, takže je to aj tým) a v poslednej dobe som dosť prepadol Balkánu. No a jeden exotický koncert som si zahral v Káthmandú v Nepále. Nešiel som tam s tým, že tam idem hrať, ale samozrejme som vedel o tamojšej DIY punkovej scéne, čiže som k zoznámeniu tak nejak smeroval. Zvyšok už bol osud a doteraz sú pre mňa Sareena a Olivier z Rai Ko Ris kamoši, druhí rodičia a zároveň totálne inšpiratívni ľudia vo všetkom, čo robia, od muziky až po každodenné zápasy. Počet koncertov sa blíži číslu 400, ale kvantita nie je až tak dôležitá, ide skôr o to, čo si z toho dokážeš zobrať, čo dokážeš ponúknuť a ako to dokážeš skĺbiť so životom. Viem o čom hovorím. Práve v roku 2013, kedy som odohral okolo 150 koncertov, mi to moje intenzívne hranie poriadne zamávalo so životom. Človeka to pohltí a zabudne na svoje najbližšie okolie, pre niekoho možno starý príbeh, ale každopádne veľmi poučná lekcia pre mňa. Aj preto sme museli tento rozhovor odložiť, a veľmi si cením, že si to pochopil.
Dá se podle Tebe dát dohromady kapela (rock´n´roll) s rodinou? Toto je veľmi ťažká otázka pre mňa a hneď na začiatok uvediem, že ja osobne som zadaný, bezdetný a nevyrástol som v rodine, kde by niekto bol muzikant, čiže moje skúsenosti a náhľady budú asi vychádzať z tohto a asi budem iba teoretizovať. Viac sa prikláňam k tomu, že ak sa to dá skĺbiť, tak to ide ťažko. Svoje si si na pódiách odskákal aj ty a teraz by si asi svoj život s rodinkou na dedine za nič iné nevymenil a ja to úplne chápem. Ak by som to mohol rozobrať, závisí to od veľa faktorov. Ak má človek kapelu, s ktorou hráva pre radosť zopár skúšok a koncertov za rok, tak to skĺbiť celkom aj ide, tento model by som asi nazval „kapela ako hobby“. Ak toho času však s kapelou tráviš viac až omnoho viac (skúšky, turné, nahrávanie) tak zákonite ten čas uberáš niekde inde. Ak máš robotu a k tomu aktívnu kapelu, neviem ako si dokážeš nájsť ešte čas aj na rodinu. Ak je kapela tvojím živiteľom, musíš sa obracať o to viac, takže to vychádza na stejno. Musíš byť veľmi dobrým časovým manažérom, trpieť nespavosťou a hyperaktivitou (hehe), mať veľmi tolerantnú rodinu, proste musí byť spojených mnoho vecí, aby to všetko fungovalo. Stále sa nebavíme o profesionálnych muzikantoch a mainstreame, o tom viem prd. Hovorím o kapelách na DIY úrovni. Je mnoho prípadov, keď kapely fungujú a členovia majú rodiny. Dokonca všetci spolu chodia na tour ako Vialka, neviem či je to ideál, ale ide to. Všetko je to veľmi individuálne a chce to veľa úsilia. Za seba asi poviem, že ak by som sa ja niekedy rozhodol mať deti, tak by som s aktívnym hraním asi sekol alebo to obmedzil, pretože by som sa im chcel venovať naplno pokiaľ by to šlo. Teraz mi však príde, že toto je skôr otázka na anketu pre ľudí, ktorí majú rodiny a kapely.
Kolikrát jsi všechno proklínal? Kolkrát se může podle Tebe člověk postavit? Narážaš na text piesne „Koľkokrát“. Napísal som ho po jednom rozhovore, kedy sa mi zdalo, že sa mi zrútil svet. A opäť sa všetko dalo dokopy. Teraz sa na to pozerám viac-menej s úsmevom, lebo odvtedy sa to ešte pár krát stalo a vždy to k niečomu viedlo. Človeka to posilnilo a viem, že v živote ešte pár krát spadnem a budem všetko preklínať. Čiže je to skôr otázka básnická. Človek sa môže postaviť vždy, pokiaľ sú to neni rany smrteľné alebo sa tomu sám nepoddá.
Zajímáš se o politiku? Jak vidíš situaci na Slovensku? O politiku sa moc nezaujímam, ak máš na mysli politiku parlamentnú, to je marazmus, žumpa, výsmech a pritom verný obraz krajiny. A k situácii na Slovensku asi toľko. Myslím, že symbol Jánošíka je pre slovákov kruto príznačný. My sme totiž národ poddaných, radi nadávame pri pive, závidíme a kradneme. Nikdy v histórii sme neboli samostatný štát a asi ani nevieme byť, aspoň najmladšie dejiny nám to dokazujú. Tí najpriebojnejší zlodeji a mafiáni sú vo vedúcich pozíciách, mamonárska cirkev je prepojená so štátom, našim cigáňom závidíme chudobu, no pritom sme hrdí na našu prírodu, čiže na niečo, o čo sme sa nijak nepričinili. Bojíme sa nejak to zmeniť, sme zviazaní tradíciami, stádovitosťou, strachom z odlišného. Snažím sa druhých nesúdiť a nebrať si to príliš k srdcu, ale čo už keď som taká povaha, ide to ťažko. Najviac mi asi vadí taká tá optika nenávisti, cez ktorú sa pozeráme, ale to je možno aj celosvetový problém. Cez toto všetko sa stále aspoň na osobnej úrovni snažím hľadať nejaké pozitíva, stretávam sa s kamošmi, ktorých mám rád, robím veci, ktoré pokladám za dobré, snažím sa nestratiť vlastnú hlavu. A hlavne, pokladám sa za občana sveta, nie Slovenska. Možno sú to všetko iba anarchistické utópie, beztriedne spoločnosti, atakďalej, nie som moc podkutý v teórii a o to ani nejde, skôr to proste iba tak cítim podľa svojho, ale to jediné mi dáva zmysel. Pozerať sa svet nie cez prizmu nenávisti, ale porozumenia.
Kde čerpáš energii? Čím dobíjíš své baterky? Úplne obyčajne. Som rád keď som doma, v pokoji a kľude. Počúvam muziku, čítam, alebo ideme von do prírody či na pivko. Veľa kamošov má teraz decká, tak trávime čas s nimi a s deckami. Veľkú energiu načerpávam aj z koncertov, či už vlastných alebo ako návštevník. Keď hrám, tak pri dobrom koncerte je ten priebeh energie obojsmerný, čiže to, čo dám ide aj naspäť a ten pocit sa nedá ničím nahradiť. Trošku som na tom závislý, preto ma tak strašne baví hrať. Je to niečo nevysvetliteľné vo vnútri, v duši, v srdci, v hlave, neviem kde sa to berie, niečo čo ma poháňa, nejaká vnútorná potreba a keď sa mi to podarí podať dobre, tak potom tá odmena je prílev energie zvonka od ľudí. Vtedy viem, že to má význam a vráti sa mi to mnohonásobne. Som síce vyčerpaný, ale stojí to za to. Ale ako hovorím, nie je to tak vždy, nie vždy sa to podarí. A to ma zas poháňa pokúsiť sa to nabudúce dať lepšie. Sám seba neoklameš.
Mám doma Tvoje dva desetipalce, které jsi mi daroval a dýchne z nich osobitost a úcta k DIY. Je pro Tebe důležité být DIY? Je to dôležité a zároveň aj jediné prirodzené. Neviem si predstaviť že by som robil veci ináč. Vždy som to tak robil, už od čias, kedy som slovo „DIY“ ani len nepoznal. Odmalička som si vyrábal všelijaké veci svojpomocne, vojačikov z hliny, vlastné komixy, raz som si vyrobil vlastné malé bicie. Ako začínajúci pankáč som si vždy robil svoje nášivky, tričká, kreslil som si obaly na kopírované kazety, všetko čo sa len dalo som si urobil sám. Jednak som k tým veciam nemal na dedine moc prístup a jednak som to podvedome uprednostňoval a neskutočne ma to bavilo. Málokedy tie veci mali nejaký praktický význam či extra estetickú hodnotu (skôr naopak) ale až teraz mi došlo, že tam vôbec nešlo o veci samotné ako skôr o fakt, že som si ich urobil sám. No a potom to samozrejme prešlo do vyrábania DIY obalov na kapelové demá a pokračuje to až dodnes, iba metódy sa zmenili, pribudli skúsenosti a ostala tvrdohlavosť a naivita. Robiť veci DIY má pre mňa viac aspektov. Skúsim vymenovať zopár. Napríklad: nesporná originalita. V originalite je skrytá duša, lebo každý jeden kus je iný, tak ako v prírode neexistujú dva rovnaké kusy. Niektoré sú „chybné“, ale ja mám chyby rád a prijímam ich s tým, že to podľa mňa nie sú chyby. Chyba je iba ľudský konštrukt, nepochopenie originálneho kusa. Tak ako u ľudí, od prírody nie sú chybní ľudia predsa, sú iba iní, každý je originál. Je tam aj aspekt času, ktorý nad tým stráviš, ponúkaš poctivú porciu vlastnej existencie, prácu vlastných rúk v reálnom čase, žiadna pásová výroba bez duše. V prenesenom význame dávaš kus seba (svojho času) niekomu inému. Beriem to aj ako cvičenie seba samého, keď sa podujmem vyrobiť dajme tomu 300 kusov obalov na platne ako pri platni „Radšej sám ako v zlej spoločnosti“, tak je to ako záväzok a popri kreatívnej časti to má aj svoju manuálnu stránku a to ma drží pri zemi. Nič sa nedá preskočiť, pekne kus za kusom, pomaly v tempe ako si zvolím. Dôležitým aspektom je aj cena. Proste nemám a/alebo nedám toľko prachov, aby som si mohol zaplatiť nejakú super grafiku a farebnú tlač. Čiže to vymyslím tak, že si to nakreslím sám, alebo vytlačím čiernobielo a potom to ručne domaľujem, alebo hocako inak, veď možnosti ako ušetriť a urobiť to kreatívne sú veľké. Taktiež má pre mňa význam recyklovať. Na tour si často beriem iba CD a zvyšok obalov riešim po ceste podľa toho, čo kde nájdem a ako to spracujem. Aj keď robím linoryty, nekupujem si kadejaké drahé farby, proste používam to, k čomu sa dostanem, či už vyhodené tlačiarenské farby alebo staré temperky ešte snáď zo škôlky. Koláže sú zo starých časopisov a výstrižkov. Vždy som takéto veci zbieral a zbieram, mám to asi v povahe, alebo som tušil, že raz to využijem. Čistá romantika, toto DIY, čo?
Je pro Tebe důležité, aby hardcore/punkové kapely byli „nezávislé“? Pokiaľ sa ako nezávislé titulujú a prezentujú, tak to dôležité je. Pokiaľ nie, tak sú mi tie kapely väčšinou u prdele. Ale ako všetko aj toto má hodne pohyblivé hranice a nedá sa generalizovať. Dám príklad. Mám rád Chumbawambu, robili skvelé piesne, mali skvelé texty. Motívy prečo sa vydali na cestu major labelu a tým vlastne akoby popreli anarchistické ideály sú iba v ich hlavách, ale ja nemám právo súdiť, môžem akurát kriticky o tom premýšľať, prípadne kapelu prestať podporovať ak sa mi zdá, že u mňa tú hranicu prekročili. Tento príbeh sa opakuje zas a znova a aj keď sa zdá že je to vždy o tom istom, je to vždy špecifické okolnosťami a aj časy sa menia. Čiže ja sa na to pozerám prípad od prípadu. Za tú dobu sú už celkom jasne vymedzené priestory a viem na ktorej strane stojím ja ako interpret a od toho sa myslím odvíja aj moje videnie a hodnotenie ostatných kapiel. Dám ďalší príklad. Hral som tri koncerty s Dorotou Nvotovou (celkom známe hudobníčka, rozhodne inde než ja) v rámci jej tour, lebo som jej sám napísal a chcel som. Prestal som byť nezávislý / DIY / underground? Ja si myslím, že nie, no niekto to môže vidieť ináč. Toto je hodne veľká téma v punkovom svete, na Slovensku sa do toho pridáva ešte aj taká naša malosť, že závidíme a nedoprajeme úspech. Jasné, že aj ja sa smejem z tých sladkých punk kapiel, čo bažia po sláve, ale to nie je dôvod im závidieť a ja im ani nezávidím a úplne im to doprajem. Lebo viem, že je to trocha iný druh ľudí. Ja to mám „bohužiaľ“ hodené cez ideály viac ako cez muziku. Každopádne si myslím, že to ide, ostať nezávislý a zároveň sa pokúsiť dosiahnuť úspech poctivou cestou. Často si zamieňame pojmy a slovo úspech je synonymom pre stratu nezávislosti, a síce to vo veľa prípadoch tak je, nemusí. Každý človek či každý člen kapely, si pod nezávisloťou punk kapely prestaví niečo iné, aj tu pramení veľa nedorozumení.
V čem je podle Tebe největší síla hardcore punku? To úzko súvisí práve s predchádzajúcou otázkou. Sila HC/punku je v jeho neskrotnosti a nezávislosti. A zároveň to môže byť aj jeho veľká slabina. No a tiež je to v jeho pestrosti, údernosti, aktuálnosti, v samotnej muzike, ale to tu snáď nemusím nikomu vysvetľovať. Ak by ste neverili v silu HC/punku, asi by ste nechodili na túto stránku. Teda pokiaľ sa sem nechodíte iba doťahovať o slovíčka v internetových diskusiách. (áno, toto bol naschvál uvedený príklad slabiny, nekorektné a zbytočné rýpnutie do skvelej stránky, ktorá absolútne správne každému ponúka priestor na vyjadrenie)
Povíš něco o filmu „Lost in Poland“? Celý film, koncept, nápad, vlastne všetko okolo toho bol nápad môjho kamoša Igora (vystupuje pod menom Egor Indiani), ktorý ma sám oslovil na spoluprácu. Celá tá história predchádzajúca samotnému natáčaniu je popísaná na jeho stránke www.dejavuorama.net alebo v booklete DVD. Od nápadu k realizácii nebolo ďaleko, keďže som s jeho nápadom ihneď súhlasil a prakticky za chvíľu sme sa vybrali na minitour do Poľska a tam to celé Igor natočil, za behu, gonzo štýlom, čiže veľmi živelne, chaoticky a osobne. Točil to počas trvania minitour asi päť dní a potom to chudáčisko celé strihal, farbil, titulkoval, proste všetky tie veci, čo sa robia vo filmoch, ja tomu moc nerozumiem. Viem iba to, že mu to trvalo pár mesiacov tvrdej práce, plus oslovil ďalších ľudí, ktorí pomohli s prekladom a ďalšími vecami, zoznam je v záverečných titulkoch. Nuž a výsledkom je guerilla dokument „DxFxFx : LOST IN POLAND“, ten prívlastok guerilla je tam preto, lebo sa to celé robilo vo vojnových podmienkach, bez akejkoľvek finančnej pomoci, DIY v praxi. Samotné minitour sa volalo Lost In Poland (odtiaľ ten názov filmu, ale má to aj iný presah) a odohralo sa v októbri 2012. Film mal premiéru v Žiline 6.6.2013, potom prebehlo Dokutour, kedy sme dokument premietali sprevádzaný koncertami, doteraz to prebehlo na vyše tridsiatich miestach Československa a Poľska. Momentálne sa film nachádza on-line v rámci súťažnej prehliadky krátkych filmov Tell It Quick (začiatok roka 2014). Akási nezávislá spoločnosť ho distribuuje aj v USA, ale to všetko má v rukách Igor (snáď, haha). Dokument má dve verzie, jednu s poľskými a druhú s anglickými titulkami. Dali sme tomu aj podobu DVDčka s pridanou hodnotou nejakých bonusov a pekným linorytovým obalom z mojej dielne, pre ľudí, ktorí by nás chceli takto priamo podporiť, objednať sa dá u mňa alebo u Igora. Na záver by som iba chcel dodať, že kamoš Igor je fotograf a toto bola jeho úplná dokumentaristická prvotina. Pokiaľ sa môžem do istej miery odosobniť, tak myslím, že je dokument spracovaný perfektne, nehodnotím samozrejme seba (haha), ale vizuálnu stránku a to ako to celé valí. Už to vyhralo aj nejakú tú cenu na filmovom festivale, takže si to asi nemyslím iba ja, ale aj fundovaní ľudia. No a o samotnom obsahu dokumentu nepoviem nič, to snáď nechám na ľudí, ktorí sú ochotní stráviť 49 minút pred obrazovkou alebo plátnom, aby som im neuberal prekvapenia.
Jak Tě napadlo jít hrát do romské osady? Mali sme čas pred koncertom v Bardejove, tak sme si odskočili do neďalekej cigánskej osady v Zborove. Myslím, že nápad to bol Igorov, ale ja som takéto voľačo mal v hlave už dlhšie, takže som ihneď súhlasil. Nebol to však plnohodnotný koncert a to sme ani nechceli. Proste sme prišli, behom pár sekúnd sa zbehli decká a zahrali sme si spolu nejaké piesne, niečo som zahral ja, niečo zahrali oni, aj sa spievalo, majú tam nejaké cigánske kapely, čo hrávajú po svete, majú svoje štúdio dokonca. Škoda, že v tom filme nie je toho viac, lebo boli tam silné momenty. Natočeného materiálu je omnoho viac ako je vo filme samozrejme, všetko sa tam nedalo napchať. Asi po roku som sa tam zase zastavil a doniesol som im nejaké DVDčka, myslím, že sme im to boli dlžní, keďže boli účastníci natáčania. Teraz si tak predstavujem, keby tá situácia prebehla opačne a nejaký cigoš by prišiel s gitarou na „biele“ sídlisko. Buď by nikto ani len nevyliezol z pohodlia domova od počítača alebo by ho nevyberane vyposielali. Myslím, že to hovorí o majorite celkom dosť. Bodaj by som sa mýlil.
Jsou podle Tebe nějaké možnosti, jak být „politický“? Od nejakého presviedčania iných som už dávnejšie upustil, to bolo kedysi. Ale v princípe som dúfam nikdy nebol nejaký mudrlant a kazateľ „toho jediného správneho názoru“, takým moc neverím, či už na jednej, na druhej alebo na hocktorej strane. Ale to mám z toho, že som skeptik, mám proste v genetickej výbave neveriaceho Tomáša. V (pre mňa) dôležitých názoroch som sa málo zmenil, taký ten základný kurz asi bol nastavený práve stretnutím s punkom, politickým presahom, DIY, vegetariánstvom, kritickým myslením, ekomyslením, atď. Teraz skôr tak o všetkom pochybujem, obraciam zo všetkých strán a tým sa v niektorých názoroch utvrdzujem a vybrusujem, niektorým náhľadom na svet zase hrany obrusujem a otupujem. Skôr ako politiku v pravom slova zmysle riešim politiku každodenného života. Kecať donekonečna o usporiadaní sveta je síce pekné a mnohí sa tomu venujú denne (krčma, debatné krúžky), ja si radšej urobím linoryt, vypočujem platňu alebo idem do prírody. To neznamená, že nemám na veci svoj, často veľmi kritický názor. Ako pole pôsobnosti mi prischla muzika, preto to, čo považujem za dôležité povedať, napíšem do pesničky. To je forma, ktorá mi snáď najviac ide. Tu mi na myseľ prichádza niečo ako občianska aktivita. Niekto to má proste v sebe silnejšie a niekto nie, aby sa staral do vecí okolo a aby ich chcel zmeniť k lepšiemu. To je ďalšia forma ako byť politický v bežnom živote. Čiže aby som sa vrátil k tvojej otázke, možnosti ako byť politický sú veľké. Aj umytie dlážky môže byť politický čin. Pokiaľ ty ako muž v silne patriarchálnej spoločnosti umyješ dlážku, dáš tým najavo, že nesúhlasíš s usporiadaním aké panuje. Všetci okolo síce budú tvrdiť, že si iba blbý, keď to nenecháš na ženu, ale to je práve pohľad stereotypný, nerozlišujúci hlbšie významy a nepremýšľajúci kriticky. Najlepšia škola pre mňa sú práve Rai Ko Ris z Nepálu, to ako a v akých podmienkach oni žijú, hrajú, sú aktívni, to by som doprial vidieť každému. Je to silná inšpirácia vo chvíľach keď sa zdá, že niečo „nejde“.
Jaké jsou Tvoje plány do budoucna? Momentálne mám iba jeden veľký plán: prísť na to ako skĺbiť moje pomerne aktívne hranie s bežným životom. To je to jediné, čo ma teraz zaujíma. Ostatné plány nerád prezrádzam, lebo sa potom nesplnia a okrem toho sú to také klasické veci ako pri každej kapele: nahrávať dosky, koncertovať, nič originálnejšie a konkrétnejšie teraz prezradiť neviem a ani nechcem. Kto chce, ten sa k tomu dostane. Pomerne husto využívam komunikačný kanál internetu, takže stačí zadať do vyhľadávača moje meno a určite vám to vyhodí stránky, kde sa dozviete viac a aktuálne. A tiež pomerne často koncertujem, takže nie je nič ľahšie ako zdvihnúť riť a opýtať sa ma osobne, to je tá najlepšia cesta, pri pive sa rád rozhovorím pokiaľ je o čom a s kým.
Kdybych Ti položil otázku, vyjmenuj 5 NEJ „věcí zadarmo“ (věcí, činností … ), jaký by to byly? Veď to sú tie staré známe veci predsa. Zdravie, od toho sa všetko odráža, to je základný kameň. Láska a kamarátstvo sú zase tie veci, bez ktorých neviem, čo by tu človek pohľadával. Kamoši sú na nezaplatenie a láska ani nehovorím. Ďalej asi príroda resp. celý náš svet vrátane zvierat, rastlín, kopcov, vzduchu a človek ako integrálna súčasť toho celého. Mali by sme si viacej uvedomovať, že sme úzko spätý s prírodou a hocičo jej uškodí, uškodí aj nám, je to jednoduchá rovnica. Stačí ísť do prírody, tam sa človek regeneruje a pochopí odkiaľ to všetko pramení. No a piata vec je duch človeka. Pod tým si predstavujem všetky pochody mysle, kritické myslenie, ľudská kooperácia, empatia, veda, hudba, rozhovory, obohacovanie duše. Duch človeka je silná vec, dokáže strašne veľa, viac ako si myslíme. Duch človeka tu ostáva aj po jeho smrti. Dušu človeku nikdy nezoberieš, to je to jediné, čo nik nespúta. A takto by som mohol pokračovať ďalej. Podľa niekoho toto isto sú nejaké patetické klišé, je mi to u riti, toto si totiž fakt myslím a je mi jedno, že to neni moc punk. Punk neni šablóna predsa. A teraz ma vlastne napadlo, že jedine veci, ktoré si nemôžeš kúpiť stoja naozaj za to. Všetko ostatné sú statky a tie si dokáže kúpiť hocikto, aj ten kto si ich nezaslúži.
Jsme na konci, děkuju za rozhovor. Poslední prostor je Tvůj … máš místo na cokoliv, co máš v hlavě nebo na papíře. Díky za rozhovor a drž se! (S) Ja moc nemám rád tieto záverečné rečičky. Díky za zaujímavé a podnetné otázky, myslím, že to bolo iné ako ostatné rozhovory. A tiež sa drž!
web: bandzone.cz/dasafonflasa
muzika: dasafonflasa.bandcamp.com
kecy: dasafonflasa.blogspot.sk
film: http://blog.dejavuorama.net/lost-in-poland-film/
film PL: http://blog.dejavuorama.net/lost-in-poland-film-pl/
Další recenze/články najdeš na http://samuelrecords.blogspot.com.
|
