Equal fest, v Londýne, v roku 2014 mi predstavil veľa alternatívnych kapiel, ktoré sú nielen DIY razenia, ale majú aj politicko – sociálne zmýšlanie, čo sa pravdu povediac v tej dnešnej pretupenej scéne veľmi nevidí. 

Anglicko, Slovensko či Čechy je to ten istý des vo väčšine prípadov. 

Macho kultúra v hard core punku, kokot, piča, flaška sem, flaška tam, kerky, pičovanie o kokotinach, pchanie sa nadnárodkám do prdele, hrdenie sa cenou Andel s X-kom na ruke v programe sponzorovaného pivovarom, hej, hej aj to je skurvená realita dnešného pseudo punku a pokrútených hodnôt nie len v punkovej scéne. Je to zrkadlo toho čo sa deje okolo nás.

 
Petrol girls ma úplne očarili. Feministicka mladá kapela, ktorá hovorí o rovnosti pohlavý, všetci fanatici do bicyklovania a ano, sex bez súhlasu je znásilnenie...aj o tom sú Petrol girls, veľmi energická, post hard core DIY kapela z Londýna, ktorá to má v hlave veľmi pekne usporiadané. 

Nenechajte si újsť ich jediný český koncert, ktorý je 31 Marca (31.3.2015, viz. koncerty). 

 

Čau Petrol girls a vlastne aj boys. 

 

Ren: Čau, všetko dobré, brutálne vyťaženo ako vždy.

 

Ren: Sme Liepa, Ren a Joe plus ďalšie dlhe číslo bubeníkov Zock, Micky, Jake a Al.

Všetci traja žijeme v punkovom domčeku v Londýne, kde usporaduváme koncerty a je to sídlo mnohých kreatívnych projektov, ktorým sa venujeme.

 

Liepa: Poslednú knihu, ktorú som prečítala bol Yevgeny Zamyatinove dystopické dielo „We“ (My). Je to jedna z prvých dystopických kníh, ktorá mala vplyv na zrod takých klenotov ako 1984 (Orwel) či Brave New World (Koniec civilizácie od Aldous Huxley). Mám rada tento štýl kníh, aj keď ma niekedy po ich prečítani nechávaju zdesenou. Myslím si, že ma fascinuje a zároveň straší fakt, že v nich môžem identifikovať realitu okolo seba, napriek tomu, že boli písané desať ročia dozadu. 

Teraz ta ťachšia časť odpovede, čo robím? Robím strašne veľa malých vecí, ktoré je ťažko zosumarizovať do jednoduchého súhrnu. Som obrovský šprt, ktorý tvorí aplikácie a hlúpe počítačové umenie. Takisto malujem. Robím zvukárku pre naš malinký klub a takisto som členom teamu House of Astbury s Ren a Ester, kde sa hrám s photoshopom, jazdím Londýnom a hľadám perfektne zákutia, snažím sa nezabudnúť čo ešte máme na sklade a tonu ďalších hlúpich maličkosti. Aaaaa a skoro som zabudla, mám 25 rokov.

 

Ren: Dočítala som akurát „The diving bell and the Butterfly“ od Jean-Dominique Bauby. Je to úžasna kniha a pamäte od chlapíka, ktorý utrpel masívnu porážku, ktorá ho nechala fyzicky paralizovaným a ktorý celú knihu písmeno po písmene diktoval len blinkaním oka. Mám viacero kníh rozčítaných ako Viv Albertine biografia „Clothes, Clothes, Clothes, Music, Music, Music, Boys, Boys, Boys“, čo je dosť emočne čítanie, pretože Slits je jedna z mojich oblúbených kapiel. Zatial som sa dočítala po časť, kde spomínaju na ich prvý hudobný deal, začína to veľmi zaujmavo, hudobne boli tak inovatívny a rozprávajú o tom aké dilemi riešili pri nahrávaní. Mám 23 rokov, a okrem Petrol Girls robím sieťo tlač pre House of Astbury, tvorím umenie, veľké sochy, robím s textilom, rozprávky, ale aj veci okolo feminizmu či inak politicky orientované. 

 

Joe: Posledná kniha v mojej ruke bol Bitunok číslo 5 od Kurta Vonneguta. Je to úžasná kniha, páčil sa mi ten sureálny kontrast medzi sci-fi a komédialným elementom a tá triezva tragédia Drážďanského bombardovania. Vediac, že autor to zažil na vlastnej koži to túto knihu spravilo veľmi osobnú a silnú. 

A niečo o mne? Len teraz som prekročil 23 rok života, skončil som štúdium počítačovéj hudby. Odkedy som skončil tak som vyťažený s Petrol Girls a privyrábam si ako cyklo kurier, aby bolo na elektrinu a teplo doma. Tiež hrám v ďalších iných kapelách – hrám na bicie, basu, gitaru, ale nie všetky naraz, haha. Petrol girls mi ale zaberajú najviac času.

 

 

Joe: Myslím, že to boli asi SUM 41 – All killer no filler, bola prvá nahrávka, ktorú som si kedy kúpil či vlastnil, aj keď si myslím, že ešte vtedy mi to bolo úplne jedno, aký žáner to vlastne hraju. Teraz nedávno sme si to z nostalgie hrali v aute s babami a musím uznať, že písali dobré popové melódie. Môj prvý ozajstný kontakt s punkom bol v asi 16 či 17 rokoch cez UK Ska Punk scénu a kapely ako Random Hand, The Skints, Capdown. 

Nikdy sa mi, ale nepáčili kapely typu Party Ska či Reel Big Fish, alebo Two Tone Ska, ale zase sa mi páčilo ako tieto kapely tvorili ich hudbu, bolo to vtipné a zároveň veľmi rytmické a tanečné s tvrdosťou a dosť na hrane. Trošku som už povyrástol z tejto scény a posunul do vôd post hard core. 

 

Liepa: Moja rodina nebola vôbec alternatívna a doma sme už vôbec nemali žiadne nosiče s takouto hudbou. Moja teta zvykla priniesť z ciest okolo sveta rôznu svetovú muziku, cdčka ako Michael Jackson, Prince, Madonna, Britney Spears či Queen. Na tomto som vyrastala. DIY punk som začala počúvať, keď som sa zoznámila s miestnymi kids a tí ma predstavili reggae, drum and bass a ska punk muzike. Začala som chodiť s nimi do miestneho squatu „Kablys“, ktorý v ten čas usporiaduval veľa podzemných kapiel. Mala som asi 16 rokov, veľmi mladistvá rebelka, ktorá rada tancovala a zamilovala sa do punkovej energie. Potom som začala chodiť na rôzne punkove akcie a festivaly, ale nemala som pri tom doma ani jedno punkové cdčko. V tej dobe, v Litve, punk bol skôr stará škola ako Exploited a aj keď sa mi páčili naživo, nikdy ma hudobne neoslovili ako napríklad esteticky kapely Refused, The Bronx či At the drive in. 

 

Ren: K punku som sa dostala cez spolužiakov v škole. Hrala som v metalovej kapele a pravdu povediac naša hudba bola dosť ovplyvnená punkom. V Bristole som začala chodiť do klubu Croft a videla kapely, ktoré spomenul Joe. Nedalo mi to a začala som robiť koncerty sama. Keďže som bývala v peknej diere a nemal som vodičák, často som žobronila kámošov nech ma zoberú autom na koncert. Niekedy som bola pekné zúfalá, keď sa to nedalo. Neracionálna koncertno ovplyvnená zúrivosť - to volali moji známi, tie koncerty pre mňa znamenali celý svet. 

 

 

Ren:  Chcela som použiť Petrol girls na vyventilovanie svojej vnútornej agresie a frustrácie, ktorú sa mi nedokázalo vypustiť cez hranie akustickej muziky. Docela takým ventilom bolo hrať akustické sety pred testosterónnymi kapelami, keď som si povedala, že už dosť, takto to ďalej už nepôjde. V procese dospievania som stratila sebaistotu ktorú som mala vďaka sexizmu, s ktorým som sa stretla na metalovo punkovej scéne. Ten feminizmus vo mne vrel a potrebovala som ho dostať von, byť silnou ženou, pretože som potrebovala kričať a vyjadriť sa k veciam.

 

Liepa: Ja som strašne, ale strašne chcela byť v kapele a poznala som Ren už nejaký čas. Ren je úplne super ženská a bolo to prirodzené, že by sme skončili v jednej kapele, ktorá by bola feministická, aktívna, umelecká a hudobne zaujmavá. Ren mala v pláne dať niečo dokopy pre Medzinárodný deň žien koncert, ktorý sama organizovala a som sa jej tak nejako nanútila aj keď som v živote žiaden nástroj nemala v ruke. Bolo to rozhodnutie tam a teraz, bez nejakého, čo by sa stalo, keby...no a ono to vyšlo úplne nádherne. Životná lekcia naučená. 

 

Ren: Joe so mnou robil muziku už dlho predtým a Liepa s nami nejako okolo toho. Nedokážem našu muziku opísať muzikantskou rečou, ale môžem Joe-mi povedať kedykoľvek niečo v duchu: „tento riff by mal znieť ako náš spolubývajuci na šrot ožratý, ktorý robí hard core tanečky“ no a on to zahrá tak ako si to predstavujeme. Páči sa mi, že máme v kapele Petrol girls chalanov, pretože to rozvracia celú tu gender polaritu. 

 

 

Ren: Práveže je tu dosť silne feministicky orientovaných kapiel a zo dňa na deň táto komunita narastá. Každý deň narazím na nové kapely a je to príjemne vzrušujúce. Stáva sa nám ale, že väčšinou skončíme na koncertoch, kde o túto tému nie je záujem či hráme na koncertoch, kde to nie je až tak „normálne“. My sme priamočiari čo sa týka feminizmu na našich koncertoch. Punk rock je veľmi dobrý na šírenie tohoto posolstva. 

Na pár miestach sme hrali ja a Liepa, samé dve na pódiu, medzi tlupou chlapov so sexistickými hláškami, ale už len to, že sme tam stáli my dve a rozprávali o feminizme bolo veľmi politické a oslobodzujúce. 

V tejto scéne prevládaju muži, sexizmu tu existuje a my sa snažíme búrať tieto barieri. 

Na našich koncertoch rozprávam aj o „súhlase“ na sex, pretože muži si veľmi často myslia, aj v rámci punk rock scény, že keď je žena opitá či „vyzívavo oblečená“ je to ok ju znásilniť bez jej súhlasu na sex. Je to znásilnenie, sprosté znásilnenie a proti tomu sa staviame.

Na to aká je punk rock scéna pro-feministicka a proti diskriminačná, stále je tu veľa takých čo sa vôbec nesprávaju ohladuplne a zodpovedne, každí jeden z nás je predsa zodpovední za vlastne správanie. 

Súhlas, každý skurvený jeden krát. 

 

Iné politické otázky je pre mňa oveľa ťachšie vyjadriť cez punk rock. Skoro celé naše EP hovorilo o našom zážitku z protestou v roku 2010 až 12 proti škrtom v rozpočte na študentov a sociálny systém. Žial politický dopad v tomto ponatí je veľmi nízky, aj keď sa dajú ovplyvniť ľudia, ktorý do tejto scény prídu a nasmerovať ich. Hovoriť, ale o agende je docela problematické, pretože máš pocit, že je za tým všetkým nejaká ucelená politická činnosť, čo  v podstate nie je, teda keď nehovoríme čisto o feminizme len. Hudba je veľmi osobná a zahŕňa celú osobnosť čo v konečnom výsledku môže byť politické. Punk rock sformoval moje politické myslenie a to je dobre, ale nakoľko sa to presunie od našich pesničiek niekam von? 

Jedna z veci, ktorá ma frustruje s politikou v hudbe, je myšlienka ktorú akákoľvek kapela prezentuje svojmu publiku, ale čo je najdôležitejšie je to preniesť do života a uvedomiť si, ľudia ktorú tu politiku tvoria sú najdôležitejši, ľudia čo organizujú protesty, sú aktívny, ľudia čo sa starajú o ľudí, ktorých polícia zatkla a idu ich vyzdvihnuť o 4 ráno na stanicu, tí ktorí odolávaju deportáciam, to sú veci, ktoré sú dôležitejšie ako tá či oná pesnička. 

 

Možno si tu trošku šlapem na hubu, ale vzťah medzi politikou a hudbou či umením je niečo čo sa snažím pochopiť. Rozmýšlam nad tým neustále, zatial robím veci ako robím. Je to v poriadku si zašpiniť ruky v procese, tým sa učíme.

 

 

Ren: Úprimne? Je to jednoducho jediná cesta akou sa dá isť. Finančne či kreatívne. Cyklo dizajny je niečo čo ja a Leipa a Ester robíme s láskou. Založili sme House of Astbury čo je viacmenej satira na módu v Londýnskej časti Peckham. Vyrábame bicyklovo priateľske oblečky, ktoré si same tlačíme reflexnou farbou s feministickými sloganmi a tématikou. Predávame to na našich koncertoch, keď sa dá. Veľa punkáčov je totižto bikerov. Petrol girl dizajn na triko sme tiež robili reflexnou farbou a dobre to vypadá s motívom molotov koktailu. 

House of Astbury vznikol z chute niečo tvoriť a dúfame, že sa to stane našou prácou, aby sme mali úplnu kontrolu nad našim časom a vecami, ktoré chceme same robiť.  Ešte tam nie sme a vipadá to tak, že to bude beh na dlhe trate, ale v jeden deň...

 

S kapelou...ako môžeš začať kapelu a nebyť DIY? DIY je o kreativite a samo kontrole. Veľa veci v mojom živote je o tom, že sa rozhodnem sama čo chcem robiť, je to aj vlastne súčasť anarchistického myslenia. 

 

 

Ren: Táto relatívna mladosť je spôsobená našim mladickým výzorom a super atraktivitou našich tváričiek haha. Žial už nie sme študenti, navzdori tomu, že naše prvé EP pojednávalo na túto tému. Protestovali sme proti politickému ruinovaniu študentov a vládnym zásahom na zvyšovanie poplatkov za štúdium. 

 

Joe: Aj keď sme nemuseli platiť za naše štúdium pred jeho začatím, ale je pravda, že po doštudovaní sa väčšina z nás dostala do veľkých študentkých dlhov. Pravda ale je tiež, že splácať sa to bude až po tom ako si nájdeme prácu, ktorá bude ohodnotená nad určitý rámec, hodnotu. Odkedy sme odišli zo školy tak nároky na štúdium pre terajších študentov zrástli trikrát. Toto môže odradiť veľa mladých ľudí do ďalšieho štúdia, predovšetkým z chudobnejších pomerov. 

Osobne verím v štúdium, ktore je zadarmo, ale vzdelávaci system sa musi zmeniť od základu. V súčastnosti, v UK, vyššie štúdium je len pre akademikov či umelecké smeri, aj keď umelecké smeri tiež utrpeli veľkými škrtmi v rozpočte. 

Učenie na základných či stredných školách má veľmi zúženu víziu na to čo základná inteligencia je. Decká,ktoré napríklad nie su dobré v akademických smeroch sú škatulkované a nedostanu príležitosť sa rozvíjať v smeroch, ktoré su im tisíckrát bližšie. Stávaju sa terčom posmeškom, sú podcenované či potupované systemom. Potom sa vytesnuju z učiaceho prostredia, stávaju sa nefunkčne v spoločnosti čo má vplyv na ich ďalší život robiť prácu za menej peňazí s menším okruhom príležitosti. Je to neskutočné, aby potom týto ľudia platili dane na to, aby sa dostali k lepšiemu vzdelaniu decká zo strednej či bohatej vrstvy, ktoré potom maju prístup k veľmi dobre platenej práci. 

Áno chcem, aby bolo vzdelanie zadarmo, ale aby poskytovalo rovnú možnosť vzdelania pre všetkých v širokom zábere na ich možnosti. 

 

 

Liepa: Myslím, že som príliš vľavo. Zdravie nie je niečo čo sa dá merať profitom a nejakým hipotetickým vyčislenim nákladov na uzdravenie. 

Jedným z príkladov čo sa mi stalo, keď našu lokálnu ambulanciu chceli zavrieť, pretože nevykazovala úspešnosť na základe nejakých štátnych smerníc. 

Dva roky dozadu som sa dostala do stavu, kedy som si myslela, že je so mnou ámen. Mala som pretrhnutú maternicovu cystu, vtedy som nevedela čo je so mnou, ale bolo mi hrozne zle, zavolala som si rýchlo sanitku po prvýkrát môjho života v Londýne, čo bolo 5 rokov tu. 

Medzi tým som niekoľkokrát omdlela od bolesti, sanitka nedošla ani po 45 minútach, nejako som im zavolal späť, ale oni mi povedali, že si mám zavolať taxik, že ďalšia sanitka môže až o hodinu. Dostala som sa do nemocnice a tam som čakala ďalšie 4 hodiny, keďže tam bolo veľa ľudi. Toto, ale nebola chyba lekárov ani sestričiek, ktorí boli veľmi nápomocní a strašne sa mi ospravedlňovali, ale toto je príklad ako politici znižuju stavy v nemocniciach, aby robili zisky na ľuďoch, že nevykazuje daná nemocnica tabuľkové výsledky. Oni si myslia, že zprivatizovanie im pomôže zefektívniť služby vďaka privátnemu majitelovy? Zdá sa mi to úplne pritiahnuté za vlasy. Znamená to hlavne, že určité ošetrenia budú viazané na peniaze viac ako na efektívne ošetrenie. Ľudia proste budú chorí a v spoločnosti, ktorá je bohatá, by malo byť povinnosťou ošetrenie zadarmo. Zadruhé pokiaľ chcú politici zredukovať čísla ľudí s rôznymi ochoreniami tak by sa v prvom rade mali zaoberať prevenciou ako tieto čísla znižovať. Prečo sa napríklad bicyklovanie nestáva prioritou v mestách a nie je podporované štátom namiesto automobilovej dopravy, keď je dokázané, že to bude mať dlhodobý dopad na zdravie ľudí a tým aj znižovanie nákladov na zdravotníctvo. Prečo nie je podporované varenie z čerstvej zeleniny v školách a veľa iných vecí...