|
(rozhovor)
The Unmarked jsou hardcore punk oi kapela z Berlína. Název kapely mi na "první dobrou" nic moc říkal, ale když jsem zjistil, že na baskytaru hraje Mikita (Abhorrence, Flowers For Whores), už jsem měl v hlavě záchytný bod. Mikita si objednával nové číslo How Can Limo Kid Kill Your Dreams? a slovo dalo slo, no rozhovor vznikl během pár dnů. Je to povídání pouze s Mikitou, ale o The Unmarked určitě něco napoví. Zároveň může být i malou reklamou na jejich dva nadcházející koncerty - 15.9. v Praze (007) + 29.August (SK) a druhý 16.9. v Bratislavě (PINK WHALE) + 29.August (SK)
(Otázky: Samuel. Odpovědi: Mikita.)
Ahoj Mikito, jsem rád, že máš chuť pustit se do rozhovoru. Jak by jsi představil kapelu The Unmarked?
Ahoj starký! Je mi cťou. Príde mi to úplne prirodzené s Tebou robiť rozhovor. Keď sme si písali dnes, bol to taký malý reunion. Poznáš to? Niekoho nevidíš, nevnímáš viac rokov z rôzmych dôvodov. To je pochopiteľné keď vstúpi rodinka do života. No a potom sa tie cesty prirodzenie pretnú a je to ako keby ste sa len pár dní nerozprávali. Takže veľmi rád s Tebou spravím rozhovor. Moc si toho vážim. Priprav sa na dlhočizmé odpovede! Život nieje čierno-biely ale farebný a rozmanitý - naša story tiež. Poďme si ale najprv ujasniť jednu vec. Toto je rozhovor s Mikitom. Mikita z kapely The Unmarked. Nieje to rozhovor s celou kapelou a moje vnímanie sa môže odlišovať od vnímania udalostí okolo The Unmarked od vnímania ostatných ľudí z kapely.
Keď prišli prvé lockdowny, pandémia a pomaly ale iste sa všetko, čo malo spoločné s kultúrou zavrelo - bol som celkom vyhorený. Na koncertoch som už veľa rokov pracoval. Dostať ma na ne v osobnom čase bolo nemožné. Mal som trojročnú dcéru, manželku, dobrú prácu a všetko čo som potreboval k pokojnému životu.
Všetko sa pozatváralo a jedného dňa sa začalo v práci riešiť, že všetci ostaneme doma. Šéf nás všetkých prihlásil na Kurzarbeit. To znamená ostávaš doma a na účet ti firma posiela cca 80-90% platu. Pre mňa dobrý deal. Fotrovská dovolenka s malou. Konečne sa odtrhne od matky a vybudujeme si silný vzťah. A tak to aj bolo! Úplne som sa v novej role našiel!!!
Ale vieš ako to je. Zredukuješ sa na rodičovskú rolu. Celý deň plníš potreby malého šklebáka a večer máš akurát tak energiu na nejaký najprimitívnejší seriál alebo radšej ani to nie. Takto nejako som fungoval asi pol roka. Rok. Vtedy sa mi ozval John (spevák). Makali sme spolu vo firme ale vlastne som ani nevedel čo s ním je od začiatku pandémie. Héééj Mikita. Sedím v skúšobni s jedným bubeníkom, máme štyri songy. Pošlem ti videá zo skúšok. Neskúsil by si basu? Sedem rokov som nedržal basgitaru v rukách šéfko. Oproti mojej starej kapele to bolo dosť rýchlo hrané. Ale hecol som sa, lebo tie songy boli strašne chytľavé! Kruté spevavé refrény, žiadne negatívne texty. Šla z toho energia! Živelnosť. Nádej. A to bol začiatok The Unmarked. Vtedy sme ale ešte nemali názov. Pre mňa to bol útek od rodiny na pár hodín. Jízda na biku pri kanály. Vyčistenie hlavy. Vypustenie agresie v skúšobni a návrat k uspanému dieťatku domov. Tie songy sù všetky na našom 10” Homage To Our Souls a poznáš ich…
"Homage to our souls" zní dobře, baví mi to! Melodický hardcore punk oi. Kde je podle Tebe Vaše místo, Vaše scéna?
Všude! Na začiatku uplne prvý konzert sme hrali pred rokom s Monkey Business. To je taký klasický Oi tu z Berlína. Soevák je rodený angličan, basák z Brazílie, a dvaja ľudia z Polska. Klasika! Berlín spája ľudí. Bolo to v malom klube. Tesne pred koncertom sa mi zovrel žalúdok a ľutujem tú osobu, ktorá šla na porcelánový trón po mne. Namastili sme to do ľudí jedna radosť. Išlo to z ná samo. Pred koncertom sme si povedali, že to zťažíme Monkey Business, hehe. Že pôjdu po nás a nech majú problém dorovnať sa na nás energiou. :)
Homage To Our Souls sme vybrali z textu k pieani Hell. Keď som ten text čítal, zjavili sa mi pred očami tie strmé schody ktoré vedú do sedmičky na Strahove. Spomenul som si ako sme tam kedysi vláčili s Flowers For Whores aparát a kto mal prvý volnú ruku - rozdával pumpičky! Zasvätení vedia o čo ide. Ostatným to vysvetlím kľudne osobne toho 15.9. na kopci. Hráme tam s 29. August. Proste som napísal Krivicovi, že by som ho rád videl po rokoch. A dopadlo to. Veľká vďaka Lukášovi z Knockout Booking! Chslani do toho maju riadne našlapané. Tucty koncertov. Podpora scény. Vidali práve parádnu dosku 29. August. Strašne si idem ich texty! Čistá nostalgia. Smrdí to Bratislavou, sídliskom a partičkami s ktorými sme na sídlisku vyvádzali. A že nám risdne prepínalo! Čisté hrotenie.
Vždycky jsem měl rád písničku Landmine spring "Stranger", která je o návratech do míst kde člověk žil, se zjištěním že je tam vlastně již "cizinec". Z Tvé odpovědi, ale i z Vašich textů, cítím nostalgii doplněnou o novou energii. O čem jsou Vaše texty, ktzeré osobně Tebe nejvíc baví?
Sú to len moje odpovede. Áno. Cítim určitú mieru nostalgie keď píšem tento rozhovor, keď myslím na koncerty v Prahe a Bratislave. Hráme 15.9. Na 007 a deň neskôr v Pink Whale. S Prahou to mám strašne komplikované. Keď som zbrklo odchádzal niekedy 2009, bolo my hrozne zle. Spálil som mosty, pretrhal som kontakty. Muselo to prísť zo dňa na deň. Musel som sa rozobrať ako Lego a pomaly kocku po kocke sa znovu poskladať. To som si celé uvedomil až pred pár rokmi. Každopádne som trpel nespavosťou, bipolárnymi výkyvmi nálad, bol som impulzívny. Dokonca som pár ľudí úplne neoprávnene nejakým spôsobom verbálne atakoval pod domnienkou, že som jediný úprimný človek, ktorý im hovorí pravdu do tváre. Až neskôr mi došlo, že som vlastne celé roky utekal od traumy z fyzického napadnutia náckami. Ale aj od hrozne komplikovaného detstva a niekoľkých traumatických udalostí v rodine. Nemali sme to doma jednoduché. Roky som žil v domnení, že mám najlepších rodičov a že sme bezproblémová rodina. Ja som to ešte ako tak zvládol. Môj brat nie. Ten sedí dlhodobo vo väzení a nechal za sebou totálnu spúšť, tri deti a bývalú ženu, ktorá sa musí sama pretĺkať životom…
Takže návraty do Prahy a Bratislavy sú niekedy totálny emocionálny kolotoč. V Prahe je to pre mňa zložité aj kvôli Mírovi Urbánkovi z Flowers For Whores. Už nieje medzi nami. Keď ma z kapely vyhodili, nikdy neprišlo k otvorenému dialógu medzi nami. Môj email po opadnití emócií s prosbou o stretnutie ostal dodnes nezodpovedaný. Nikto z členov kapely sa sám neozval. Až neskôr dorazili do Berlína a chceli točiť nejaký dokument o kapele. Strčili mi bez pokecu do tváre objektív, povedali že to bude nepríjemné. Tak som skúsil byť autentický a reflektovať sa pred kamerou. Dodnes z toho nič nevyšlo na verejnosť. Zapadlo to v Matrixe niekde… Alebo to radšej nechceli zverejniť. Vlastne ani neviem. Mam to na harddisku. Videl som to pred par mesiači. Stojim za tym co som tam povedal.
Ale vratme sa k dnesku. John napisal “Hell”. Ide o atmosferu v klube na koncerte v podzemí. Pocity spolupateičnodti, súnáležitosti. Píše sa tam o strmých schodoch do horúceho pekla. Okamžite mi tam vyskočila tá sedmička! Vlastne je ti jediný klub v ktorom sa pri návrate cítim ako doma! Pomohlo mi to sústrediť sa na pozitívne veci pri myšlienkach na Prahu. Takže budeme tam, a bude to fajn. Konečne kapela s pozitívnym posolstvom, nabitá pozitívniu energiou. Ani by to inak nešlo. Mám malú dcéru. Všetko sa točí o tom aký je svet fajn. Vidíš ti všetko cez inú optiku. Dovolím si ale tvrdiť, že to je realita. Skôr som sa zbavil temnoty a negatívneho videnia udalostí. Zčasti vďaka rodine ale z veľkej časti vďaka The Unmarked.
A keď sa pýtaš na texty a o čom sú? Tie píše John a niekedy si sám nevie spomenúť o čom vlastne boli keď ich písal. Sú ale vždy o pocitoch z určitých udalostí, z každodenného života. Ja som si v nich vždy niečo našiel (príklad Hell) a verím, že ľudia mimo našej kapely , ktorí sa k ním dostávajú si tsm nachádzajú tiež svoje pocity. Spolu s hidbou to dáva nádej. Ak by som to mal zhrnúť v angličtine do slovného spojenia - “uplifting punk rock music”. Keď padáš, sme tu! Zdvihneme Ťa! Textami, náladou na pódiu. Snažíme sa tak aj prezentovať. Nezverejňujeme negatívne témy. Nehľadáme nepriateľa a rozdiely. To nech robia iní. Je to aj v poriadku. Ja osobne ale stojím pevnými nohami uprostred života a už sa nebudem brodiť bahnom. Vstupujem do svetla a ostávam v ňom. To je moja realita. Tu a teraz. A verím, že keď hráme s The Unmarked je to realita každého z nás v kapele a delíme sa o ňu s každým jedným/jednou na koncerte alebo doma na slúchatkách. Koniec koncov si to tam aj ty vicítil keď zrovna čítam Tvoju otázku. Ale teraz si musím ísť pustiť tých Lanďmine Spring kurva! Haha! A potom Suffer! Rých si mi dával do distra pred rokmi. Shout out pre Vikka! Vidíme sa na kopci bráško?! :)
Pověz ještě něco o Vaší nahrávce "Homage to our souls"? Všiml jsem si, že mix a master dělal Scott Middleton z Cancer Bats... Neplánujete i nějakou novinku?
Vedel by som o tej nahrávke rozprávať celý deň. Je s tým spojených strašne moc storiek. Samotné nahrávanie prebiehalo s Yoschim. Johannes Ertl je jeho civilné meno. Je docela možné si ho niekde na Fluffe stretol. Žil nejakú dobu dokonca v Prahe. Pochádza z Rakúska. Yoschi je starý známy. Mali sme naskúšané tie songy, ktoré sú na Homage To Our Souls. Chalani chceli proste nahrať demo. Ja som ale cíti väčší potenciál. A keď to John ešte so starým bubeníkom Antonom rozoberal a bavili sa o nahrávaní v skúšobni u nejakého kamoša – všetko sa vo mne búrilo. Pre mňa to boli proste dobré napísané energické pesničky a hneď by som s tým materiálom šiel do riadneho štúdia. Nech to stojí čo to stojí. Ale to bol proste môj trip. Nakoniec to dopadlo tak že si Anton s Johnom nerozumeli a mali diametrálne odlišnú predstavu o fungovaní kapely. Nakoniec Anton odišiel a my sme ostali bez bubeníka a čoskoro bez skúšobne... Bolo mi jasné, že keď teraz strávime zase rok hľadaním bubeníka, skúšobne a cvičením tých songov, bude nás to demotivovať a možno sa na to vykašleme. Ďalšia frustrácia v rámci pandémie... Držal som sa The Unmarked ako kliešť. Bol to môj útek z ubíjajúcej reality pandémie, vyčistenie hlavy, zdrhnutie na pár hodín od rodinky. Naviac som sa bál, že strašne zfotrovatiem. Doma s dcérkou, sedenie pri telke a priberanie kíl. Prácu som mal zakázanú, keďže kultúra nebola systémovo relevantná v pandémii... Chápeš, sedíš bezcieľne doma a vlastne strácaš samého seba v kolotoči uspokojovania potrieb malého šklebáka. Vlastne úplne normálna vec pre väčšinu dnešných žien v patrialchálnej spoločnosti bohužial. Taktiež som chcel, aby moja dcéra videla pri dospievaní, že jej tatko má hobby, robí niečo kreatívne a nesedí doma pri pive a futbale napríklad.
Takže chcelo to plán B. Zdvihol som telefón, našiel som starého kamoša. Hrá na bicie. Vyučuje bicie na hudobnej škole. Mal som to tak hodené, že buď s ním alebo sa na to asi fakt vykašlem. Buď on alebo fuck off. Tak sa k nám dostal Jan. Jan posunul túto kapelu na iný level. To pochopíš až ho uvidíš hrať naživo. Dodalo nám to sebavedomie. On to zotavil dohromady. Keď som o svojom hraní predtým pochyboval v niektorých partoch, s Janom mi to sadlo. Všetko bolo oveľa viac "tight". On proste vedie rytmom kapelu. A keď mám bubeníka, na ktorého sa môžem ako basák spoľahnúť, nepochybujem ani o sebe. Poslal som vtedy Janovi 4 songy nahraté na mobil v skúšobni. Odpísal okamžite. Počul v tom Street Dogs a iné staršie kapely. Hral zrovna v Getting Away With A Treason. To bol taký chaos hardcore. The Unmarked bola preňho hudba na zrelaxovanie. Napísal som mu, že máme zabookované štúdio s Yoschim a chcem nahrať 4 songy. Piaty ešte bolo treba dokončiť. Yoschi tú nahrávku potreboval do školy. A ponúkol nám to zadarmo. Odpovedal som na jeho inzerát na Facebooku a keď dostal odomňa tie videá zo skúšobne, stretli sme sa a chcel do toho ísť. Dohodli sme sa že budeme nahrávať všetko naživo najprv. Aby sme zachytili živelnosť kapely. Tiež mi vysvetlil, že keď stojíš v štúdiu s celou kapelou a hráš ten song viackrát za sebou, muzikanti reagujú na seba a spontánne menia hru. Tak vznikajú maličkosti, ktoré rozhodne hudobne nevznikú keď nahrávaš len jeden nástroj a muzikant čumí do monitoru. A to sa presne stalo. Bicie a basa sú live nahraté. Gitary sme museli zmazať a nahrať znova. Bol nejaký problém s Johnovým zosilovačom. Každopádne je tam napríklad aj niekde počuť smiech keď doznievajú činely na konci songu. Počuješ tam malé chybičky a to ma presne baví. Že to není sterilné...
Ale pýtal si sa na Scotta. Príbeh je taký, že nahrávanie s Yoschim bolo super. Bohužial všetko v posprodukcii bola katastrofa. Yoschi mal asi nejaké osobné problémy, musel dať prioritu svojim zdravotným problémom. Musel popri súkromnej nie zrovna lacnej škole zháňat možnosti na obživu, keďže tiež nebol systémovo relevantný svojou prácou počas pandémie. Takže sme potrebovali niekoho, kto by to celé zachránil. Scott vtedy odišiel od Cancer Bats, kde hral skoro polovicu svojho života. Začal nahrávať a mixovať kapely už predtým. Pandémia mu dala dôvod sa tomu venovať naplno. Takže keď som videl že do toho ide naplno, napísal som mu, či by nám s tým nepomohol. Boli sme v koncoch. Yoschi bol nedostupný. Nemal som ani ten materiál od neho zo štúdia. Nedalo sa sním komunikovať. Keď nám tie súbory začal posielať, chýbali tam veci... Už to vypadalo na to, že to bol len pokus o nahrávku, ktorý sa nezadaril. Ale nakoniec po niekoľkých mesiacoch mojej tvrdohlavosti a lezenia mu na nervy sme mali súbory. Scott sa do toho pustil tesne predtým ako začal stavať vlastné štúdio. Takže tiež nie najlepší timing. Ale doklepali sme to. Liezli sme mu riadne na nervy, keďže nebol producent, ktorý by to celé nejakým smerom viedol. Ale spoločne sme z toho vytrieskali maximum. Boli dni kedy som neveril, že to vyjde na fyzickom nosiči. Zvukovo to proste nebolo na úrovni. Nakoniec to ale nejako vykúzlil a posledný punc tomu dal môj šéf André Rauhut. Keď už sme my všetci boli chluchí na tú nahrávku, prišiel s minimálnou zmenou v masteringu, ktorá tomu zvuku dodala presne to, čo sme hľadali. Poslal som ten Andrého nápad Scottovi. On to skúsil a hneď s tým súhlasil. Mali sme po viac ako roku zmixované a zmasterované. Rozhodli sme sa pre tichší master. Nesnažili sme sa hlasitosťou porovnávať s ostatnými kapelami na streamovacích službách.
Pustili sme von prvý singel. Rozbehli sme Instagram. A ešte v ten deň nám písal nejaký blázen, či už máme zmluvu s nejakým vydavateľstvom. Bol to Marco zo Stay Sick Records. Nemali sme ani dosť vecí na celý koncert. Nevedeli sme kedy budeme hrať prvý koncert. Ale on to chcel vydať na vinyle a na CD. Tak sme si na to potriasli rukou a dalo nám to kopanec do zadku aby sme makali na ďalších veciach. Fyzické nosiče sú samozrejme pre nás dôlelžité. Neje lepší pocit ako držať vlastnú nahrávku v rukách na vinyle. Vlastne od prvého sedempalca Abhorrence sa to stalo až teraz. Viac ako dvadsať rokov neskôr. Akurát som si o tom písal s Krivicom (Abhorrence, 29. August). Na staré kolená majú naše kapely zase vinylovú platňu. Najlepší pocit. Moja dcerá je nadšená z tej ružovej verzie.
Nahrávka Vám vyšla na Stay Sick! Records z Lipska. Jak vinyl sehnat? Je pro Vás důležitý, aby Vaše nahrávky vycházeli na vinylu?
Marco zo Stay Sick! Records je borec. Kedysi mal kamenný obchod a menil dosky s kapelami a labelami. Vlastný label má asi len dva roky. Takže je tiež v začiatkoch ako my. Homage To Our Souls sa dá objednať v čiernej a ružovej verzii u neho. Žltá verzia len u nás. Momentálne len na koncertoch. Dal som ale pár kusov Smith And Miller Records a Contra Records. Uvidíme ako to bude Stay Sick! Rec. Distribuovať. Ja rozhodne niečo nechám v Rekomande, až budem v Prahe. Taktiež sa dohodnem s Majorom Skázou, aby ste to našli u sovieho labelu PUSHTEEK. Ak by to ešte niekoho zaujímalo, ozvite sa. Sme online. Nájdete nás.
Takže 15.9.2023 Vás je možný vidět v Praze na 007 a 16.9.2023 v Bratislavě? Těšíš se? Jak je náročný Vás pozvat na koncert?
Ha! Pozvali sme sa ehm…sami, Napísal som Monike z 007, napísal som chalanom z 29. Augustu. Knockout Booking im robil koncert naposledy. Nejak sme sa dohodli. Vôbec nieje problém. Stačí nám napísať. Ak z toho nehrozí nejaká veľká strata peňazí, dorazíme! Sme živelná kapela. Baví nás hrať. Baví nás byť spolu. Baví nás utrhnutie od každodennej reality. Takže pokiaľ nás budú rodiny podporovať naďalej (sme v kapele dvaja otcovia), budeme hrať v priemere dva víkendy v mesiaci. To je náš cieľ.
Hardcore / punk... jak ho vidíš v roce 2023? Co je pro Tebe důležitý?
Ufff… vôbec neviem. Neriešim to. Žijem si to taka ko si myslim, že by to malo byť. Pre mňa je dôležité byť autentický. Stojím pevnými nohami uprostred života. Robím prácu ktorá ma napĺňa. Som šťastne ženatý. Mám s dcérou super vzťah. Nič mi nestojí v ceste k šťastiu. Neviem kde sa nachádza hardcore alebo punk v roku 2023. Tá otázka má toľko levelov a odbočiek, že by som sat u v tom mohol úplne stratiť. Ale nejdem sa do toho púšťať. The Unmarked majú v textoch jednu linku, ktorá to vystihuje: „Punk Rock as a cultural grenate”. Tak si to predstavujem. Granát ktorý vybuchne a odpáli zmenu. Zmenu status quo. Zmenu spoločnosti? Možno. Poďme tomu veriť. Ale rozhodne zmenu v Tebe, v jednotlivcovi. Mna robí lepším človekom. Ale ešte lepším človekom ma spravila moja dcéra. A tá je dôležitejšia ako nejaký punk rock.
Musím říct, že při rozhovoru si pouštím "Homage to our souls" a je to nebezpečně chytlavý! Doufám, že Vás někdy uvidím na koncertě! Tímto bych krátký rozhovor uzavřel, máš prostor na cokoliv... My ale pak budeme pokračovat dál a snad obsáhlejší rozhovor vyjde v dalším čísle How Can Limo Kid Kill Your Dreams?
Ďakujem Ti veľmi pekne za Tvoj čas. Určite sa niekde uvidíme. Moc rád by som dal dlhšie turné po CZ / SK a rozhodne by som chcel hrať v Brne. To by si to mal bližšie. Vidíme sa dedku!!!
Mikita, martin.slany@gmail.com
theunmarkedofficial.bcp.com
|
